Astor Priorita Aký je život s psíkom? Naši psi Keny Ariana Ronny Svorka

Skôr, než zveríte niekomu do rúk riešenie problémov so svojim psíkom,mali by ste si o ňom urobiť názor, iba tak mu budete môcť dôverovať. Ako to začalo so mnou?

   V parku, kde mamičky „venčili“ svoje detičky. Zarozprávali sa a ich debatu prerušil nadšený výkrik päťročného dievčatka: „Mami, ja mám psíka!“ Mamičky sa obrátili smerom k radostnému výkriku. Zmeraveli, keď zbadali veľkú dogu, ako jej v uslintanej papuli ráta zuby dievčatko, ktoré nemalo ani polovičnú hmotnosť dogy. No a to dievčatko som bola ja. A za všetko, čo bolo po tom, môže tá doga. Odvtedy prešlo mnoho rokov, veľa psov, zážitkov s nimi, ťažká, ale úžasná škola, veľa pokusov a omylov, ktorými musí prejsť asi každý, kto chce niečo dosiahnuť. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. To zlé bolo to, že aj keď som veľmi chcela, vlastného psíka som doma mať nemohla. Jeden z členov mojej rodiny totiž mal na psov veľmi zlý názor. Vtedy som mu to mala za zlé, teraz som mu svojim spôsobom vďačná. Tak som sa teda vybrala do ulíc, zvonila od domu k domu a venčila a cvičila všetko, čo sa dalo. Psi učili mňa a ja ich. Takto to išlo 10 rokov. Vtedy som veľmi nadávala, ale teraz si neviem vynachváliť, čo som sa od toho veľkého množstva všelijakých (väčšinou) chlpáčov naučila. Jeden psík, ktorý by so mnou takto dlho žil, by ma naučil, ako mám pracovať s ním, ale nie s ostatnými, ktorí sú úplne iní, vyrastali v odlišných podmienkach, zažili rôzne situácie, mali každý iného majiteľa. Každý majiteľ mal na svojho psa iné požiadavky. Chceli „gaučákov“, strážnych psov, športovcov so skúškou, alebo bez nej, pomocníkov v práci, krásavcov na výstavy, skrátka všetko možné, niekedy aj nemožné. Ja som za tie roky riadne podrástla a potom prišiel môj prvý vlastný - Astorko.

Astor
Kúpila som si ho za prvé peniažky zarobené prácou na farme v Holandsku. Bol to boxer bez PP. Úžasný srandista a pracant, ktorému som vysnívala veľkú pretekársku kariéru a tak sme hneď od prvého dňa začali. Socializácia a výchova, teda kde sa robia mláčky a kde nie, čo sa kúše a čo nie, ako sa má správať k druhým psom, ako sa má ku mne ponáhľať, keď ho privolám (to tak, že mu až uši a papuľka plápolajú), aká veľká zábava je aportík, ako sa používa ňufák, čo je veterinár a že sa ho netreba báť, čo je mačka, kôň, voda, cesta, most, tma, mucha, kvetinky, auto, ako sa pláva a čo ja viem čo všetko ešte. Spolu sme začali na cvičáku učiť iných psov a ich majiteľov, zložili sme dve skúšky, pobehali nejaké preteky. Astorko mal 4,5 roka, keď mu diagnostikovali výrastky na chrbtici po tom, čo ochrnul na dve nohy. Aj keď sa mu pohyblivosť vrátila, občas si končatiny ťažko ovládal a pri nesprávne zvolenom pohybe trpel bolesťami. Tým jeho športová kariéra skončila. Bolo smutné, že chovatelia tohto plemena sa vyjadrili, že 80 % boxerov s PP týmto ochorením trpí, ale žijú v pohode. Asi zabudli, že toto plemeno je pracovné, teda má pracovať a nie ležať na gauči. Mňa to prinútilo viac študovať problematiku psov s PP a bez PP. Astor bol ale večný optimista a ešte dlhé roky mi pomáhal vychovávať šteňatá, robiť ukážky výcviku a nadobúdať ďalšie skúsenosti s inými psami. Veľmi vedel odľahčiť situáciu a zlepšiť náladu, ak sa niekomu pri výcviku nedarilo. Stačilo zazívať, čo robil na povel, podať všetky štyri laby, alebo ulízať človeka takmer do bezvedomia. Naučil ma byť trpezlivou a urobiť si systém práce pri výcviku. Sprevádzal ma aj v zamestnaní, ktoré sa samozrejme tiež týkalo psov. Aj keď som si kvôli nemu vypočula veľa výčitiek od okolitých kynológov, pretože podľa nich ma brzdil v kariére, neľutujem, že som ich nepočúvla a nezbavila sa podľa nich svojej brzdy a príťaže. Mal skoro 10 rokov, keď po ťažkom týždni dostal poslednú injekciu. Vo mne ostane navždy, často na neho spomíname, keď sa stretne stará partia výcvikárov. Po skúsenostiach s Astorom som sa pri výbere ďalšieho psa zamerala na predispozície plemien k ochoreniam a ďalší môj výber psov bol týmto veľmi ovplyvnený.

naspäť hore

Priorita

Hlavnou prioritou je, ako inak - pes. Aký? No miláčik, samozrejme. Ale čo sa od neho očakáva? Či je veľký, malý, chlpatý, alebo úplne bez srsti, s preukazom pôvodu, alebo bez, s výstavnou, športovou, pracovnou karíérou, alebo bez nej, malo by ísť všetkým majiteľom o to, aby bol zdravý, šťastný, veselý. Aby náš život s ním bol plný radosti, pohody, úžasných zážitkov a porozumenia. Čo ale urobiť pre to, aby to takto naozaj bolo? Psíka treba vychovať, socializovať, vycvičiť. Treba mať vedomosti a skúsenosti. Ale ako ich získať?
Ak ste si prečítali aj predošlé riadky, dozvedeli ste so o mojej práci výcvikárky. Pri tejto činnosti v klube som prišla k názoru, že práca klubového výcvikára je veľmi osožná najmä pre začiatočníkov v kynológii, je obtiažna, pretože pre výcvikára je častokrát veľmi ťažká nie práca so psom, ale s jeho majiteľom a najviac času zaberá vysvetľovanie postupu pri výcviku a príčin problémov, ktoré vznikajú pri nesprávnych metódach a rôznych chybách, čo je pri hromadných výcvikoch takmer nemožné, pretože každý problém má svoje príčiny, každý psovod aj pes sú odlišní a riešiť problém na mieru vyžaduje čas a priestor, ktorý činnosť v klasickom kynologickom klube dovoľuje málokedy. Preto som sa rozhodla činnosť výcvikárky obmedziť a venovať sa tejto problematike tak, aby som vedela zabezpečiť lepší kontakt so psom a jeho majiteľom.

naspäť hore

Je mnoho takých, ktorí snívajú o živote so psíkom. Raz sa tento sen vyplní a vy máte doma šteniatko. To rastie, dospieva, učí sa, žije s vami. Ste s ním spokojní, psík je s vami šťastný. Robí vám spoločníka, je rodinným gaučovým psom, alebo sa zaoberáte výcvikom, chodíte s ním na výstavy a užívate si to. Vtedy nie je čo riešiť. Ale čo, ak sa vyskytne problém? Ak už psíka máte, viete, o čom hovorím.

Ak nie z vlastnej skúsenosti, tak zo skúsenosti kamarátov, známych, priateľov, ktorí majú so svojim psíkom problém. Napríklad, že ich nepočúva. Uteká. Neznáša sa s inými psami a oni by tak radi chodili na vychádzky s ostatnými. Alebo že im robí doma mláčky, ak nie niečo horšie.

Možno na nich občas zavrčí. Alebo sa niečoho bojí. Iných psov, cudzích ľudí, uzavretých priestorov, samoty, ak idete do práce (a vtedy rozhryzie, čo sa dá, alebo je schopný hodiny štekať),má strach z rôznych zvukov... Ak máte so psíkom problém, niekde sa určite stala chyba a vy ju chcete napraviť, len neviete ako. Čítate knihy o psoch, pýtate sa známych, poradia vám, skúšate, ale nefunguje to. Hľadáte ďalej, idete po radu do kynologického klubu, robíte, čo môžete, ale stále sa to nezlepšuje.

Ale vy musíte a chcete situáciu vyriešiť. Na štvornohého priateľa ste sa predsa veľmi tešili a nechcete, aby skončil na ulici, či niekde v útulku. Alebo u vás doma, ale na reťazi, alebo doživotne zatvorený v koterci. Prichádzate na to, že jeho ovládateľnosť by priniesla viac slobody jemu, aj vám, len neviete, ako na to.

naspäť hore

Po skúsenosti s boxerom Astorom, s jeho zdravotným stavom, som si po zistení jeho diagnózy povedala, že mojim ďalším psíkom bude plemeno, ktoré je zdravé a má čo najmenej genetických predispozícií rôznych chorôb. Mal to byť psík, pri ktorom budem počas výcviku nútená premýšľať, vytrvalý, odolný, oddaný, schopný výcviku, ale nie šašo bez vlastného uvažovania. Skrátka vyhral beauceron. Mnohí kynológovia ma od tohto plemena odhovárali, vraj práca s ním je obtiažna a zdĺhavá, nie každý pes sa povahovo vydarí, pretože plemeno je povahovo aj exteriérovo pomerne nevyrovnané. Niektorí majitelia týchto psov a dlhoroční kynológovia mi tvrdili, že to nie je plemeno vhodné na výcvik, ale pri pozorovaní ich práce s beauceronmi, s metódami používanými pri nemeckých ovčiakoch, som prišla na to, že títo psi potrebujú úplne iný prístup, pretože každá chyba psovoda pri beauceronovi sa mu vráti minimálne trojnásobne. Tak, ako v ňom ostávajú dlho dobre naučené veci, tak v ňom ostávajú aj chyby pri výchove, socializácii a výcviku a odstrániť ich nie je ľahké. Najmä chyby v mladom veku, nedostatok podnetov a možností získavania skúseností, netrpezlivý prístup a nespravodlivé tresty. Preto je vhodné týchto psíkov v mladom veku chovať v byte, kde máte naozaj všetko okolo neho pod kontrolou. Päť rokov som zbierala informácie o ich chove a výcviku. Vlastne celú dobu od zistenia Astorkovej diagnózy až po jeho odchod od nás. Po Astorkovej smrti som začala zháňať šteniatko. Vyberala som starostlivo a vyplatilo sa....

naspäť hore

Teraz prichádza do dospelosti, má za sebou aj pred sebou kopu výstav, má zloženú skúšku podľa národného skúšobného poriadku a nejaké preteky a veľa, veľa má toho pred sebou. Je zbonitovaný a uchovnený.Tak, ako Astorko, pomáha mi vychovávať šteniatka, pri práci mi pomáha vysvetľovať postupy výcviku, vedie našu svorku a robí oči a uši nášmu najstaršiemu psíkovi.

Doplnené 28.augusta 2008
Veľmi nerada dopĺňam nové informácie o Kenym. 14. augusta 2008, vo veku necelých 5 rokov, bolo u Kenyho diagnostikované degeneratívne ochorenie srdca, dilatatívna kardiomyopatia (DCM). Kenyho srdiečko bude do konca života podporované liekmi, žiadny doktor si netrúfa povedať, ako dlho tu s nami Keny ešte bude, pretože ochorenie je progresívne, teda jeho stav sa bude zhoršovať. Liekmi sa budeme snažiť funkciu srdiečka udržiavať v takom stave, aby sa psík aj napriek ochoreniu cítil dobre, aj keď jeho aktivitu bude treba riadiť podľa toho, ako to on sám bude zvládať. Mrzí ma, že po Kenym nebudú žiadne šteniatka, ale na druhej strane som veľmi rada, že zatiaľ žiaden jeho potomok s pravdepodobnosťou tohto ochorenia neexistuje, aj keď exteriér a povaha tohto psa sú vysoko kvalitné. Pokiaľ nie sú doplnené aj dobrým zdravotným stavom, som rada, že do chovu tohto plemena tento psík nijak nezasiahol. Zodpovední chovatelia tohto plemena si z tejto informácie iste vezmú ponaučenie, zapátrajú v rodokmeňoch svojich psíkov a nad týmto problémom sa pozastavia. Informácií o tomto ochorení je aj na internete pomerne veľa. Držte nám prosím päste, nech je tu Kenymu s nami dobre čo najdlhšie.

naspäť hore

Je sučkou plemena beauceron, mladšou Kenyho partnerkou, je veľmi mierna, priateľská, s každým chce vychádzať po dobrom. Je veľmi citlivá, ak by mala niekoho pokúsať, radšej odíde, ak má takúto možnosť. Povahu má po svojej matke, v 1,5 roku svojho veku začala byť veľmi rozvážna, tiež nám veľmi pomáha pri usmerňovaní šteniatok. Povahou sa nehodí na športový výcvik, aj keď je hravá, aktívna, ale pri strete s figurantom korisť neloví, radšej odhalí bruško a nechá sa škrabkať. Veľmi na ňu vplýva naša nálada a snaží sa ju za každú cenu zlepšiť, ak nie je dobrá. Ari má za sebou aj pred sebou výstavy, život bez športovej kariéry, s možnosťou a schopnosťou pomôcť ľuďom. Je zbonitovaná a uchovnená. Pretože žijem s priateľom, ktorý vyvíja aktivity aj medzi duševne a telesne postihnutými ľuďmi a našich psov berieme so sebou, kam sa dá, pri týchto návštevách sa ukázalo, že Ariana má k týmto ľuďom veľmi dobrý a citlivý prístup. Po návrhu spolupráce zo strany terapeutov týchto postihnutých ľudí sme sa spločne pripravovali na canisterapiu. Ja sama preto, že Ariana nás už veľa krát presvedčila, že táto činnosť je jej najprirodzenejšia. Ariana ma priviedla k tomu, aby som získavala čo najviac informácií o canisterapii, ale pretože považujem túto činnosť za veľmi citlivú, pociťujem veľkú zodpovednosť a povinnosť caniserapii čo najviac rozumieť, aby splnila naozaj svoj účel. Canisterapia pre mňa totiž neznamená len to, že budem medzi ľudí chodiť so psíkom, tí ho budú hladkať a hádzať mu loptičku. Na príklade Ariany by som chcela poukázať na to, že každý psík sa rodí s inými danosťami a aj keď športová kynológia je to, čo mi je veľmi blízke, som veľmi rada, že ma táto sučka priviedla ku canisterapii, ktorá ma veľmi zaujíma, obohacuje a rozširuje moje obzory. Ari zložila v októbri 2007 skúšku canisterapeutického psa.

naspäť hore

Je 13 ročný dôchodca, čistokrvný anglický kokeršpaniel bez preukazu pôvodu. Od svojich troch mesiacov až do 9. roku svojho života bol klasickým bytovým psom, chodil na vychádzky, nebol príliš dobre socializovaný. Je psom môjho priateľa. Keď sme sa presťahovali do rodinného domu, zvažovali sme, ako vlastne Ronny bude s nami žiť, či bude s nami v dome, alebo vonku. King mal vtedy 9 mesiacov, netušili sme, ako prebehne ich zoznámenie, pretože Ronny sa často so psami nestretával a kontaktu so šteňatami sa vyhýbal. Nebol vyslovene problémovým psom, ale ani úplne ideálnym. V byte spával pri kachliach, nemal podsadu a predsa len už mal svoj vek. Prvé stretnutie s Kingom dopadlo nad naše očakávania, Ronny neposedné šteňa prijal tak, ako keby tušil, že budú spolu tvoriť svorku. Koncom leta sa jeho organizmus začal prirodzene pripravovať na zimu, začala mu rásť hustá podsada a akoby sa s Kingom dohodli, že to spolu vonku v pohode zvládnu a dokonca bude zábava. Sami sme im urobili zateplené búdy a aj keď sme boli pripravení na Ronnyho protesty proti pobytu mimo nás, žiadne sa nekonali. Vonku ho to veľmi bavilo, priateľ ho so mnou brával na výcviky, začal s ním aj on cvičiť a Ronny sa tváril, ako keby cvičil celý život a pri tretej návšteve cvičáku zvládal prekážky, s ktorými nikdy predtým neprišiel do kontaktu. Pri pobyte vonku sa v ňom prebudili vlohy plemena, ktoré sa v byte predtým vôbec nemohli prejaviť, jeho psychická a fyzická kondícia stúpla tak, že v 10. roku mu hádali 3 roky. Vo veku 13 rokov Dedovi už minimálne slúži zrak a sluch. Je dojemné sledovať, ako mu King každé ráno umyje oči jazykom, ako ho volá a usmerňuje, na ktorú stranu dvora sa ide štekať, pretože po ulici niekto ide a nám to treba oznámiť. Ronny si niekedy nevšimne, že už netreba štekať, že tí na ulici už prešli, tak do neho King ťukne, že už netreba... Takisto je dojemné a zároveň úžasné sledovať Ronnyho, ako chce pracovať na cvičisku napriek tomu, že už v takmer nevidí a vôbec nepočuje povely.

naspäť hore

Psi ma chápu ako vodcu, či aj priateľ, ťažko povedať. Psi chápu priateľa ako Betu,pravú ruku vodcu Alfy. V prípade mojej neprítomnosti nastupuje na moje miesto priateľ Beta, v prípade neprítomnosti Alfy a Bety nastupuje King. On rozhoduje aj vtedy, ak sú psi vonku a my vnútri, ale ja, ako správny vodca, mám oči všade, to on vie a všetky svoje rozhodnutia overuje pohľadom do okna. Ariana je úplne nekonfliktná, nerobí si nároky na potravu, aporty, výhodné miesto, všetkého sa vzdáva v prospech kohokoľvek z našej stálej svorky. Ari kvôli canisterapii prespáva v dome, trávi tam aj veľkú časť dňa, ale nie je klasickým bytovým psom. Ronny rešpektuje pravidlá, vie, že Kinga potrebuje, ale sem-tam vystrčí rožky a skúša, King ho ale usmerní. Pri príchode cudzieho psíka svorka nejakú dobu akoby ho overovala, kým ho do svorky príjme, ukazuje mu pravidlá a usmerňuje ho.

naspäť hore